Pavol I. Esterházy pochádzal z jedného z najstarších a v 17. storočí aj najvplyvnejších uhorských rodov. Keď jeho dvaja starší bratia zomreli, postavil sa do jeho čela. Na rozdiel od Františka Vešeléniho, Pavol zostal verný Habsburgovcom. Po odhalení Vešeléniho sprisahania preto zaujal majetky sprisahancov. Na strane panovníka bojoval aj proti Tököliho a Rákociho povstaniu. Na Bratislavskom sneme dokonca vydal vyhlásenie o večnom kráľovstve Habsburgovcov v Uhorsku a o neplatnosti 31. bodu Zlatej buly Ondreja II z roku 1222, ktorá dávala uhorskej šľachte právo na odpor voči panovníkovi, ak ten nedodržiaval ustanovenia buly. Vďaka podpore Habsburgovcov sa tešil ich veľkej priazni. V roku 1681 získal funkciu palatína a v Uhorsku sa tak stal najdôležitejšou osobou hneď po kráľovi. V roku 1867 bol dokonca povýšený do kniežacieho stavu. Pavol sa intenzívne zaujímal o umenie. Jeho vášňou bola hudba. Hrával na čembalo a komponoval hudbu. Darilo sa mu aj v osobnom živote. Spolu s dvomi manželkami (Uršuľou Esterházyovou a Evou Thökölyovou) splodil až dvadsaťšesť potomkov. Vzťahy s manželkami však už neboli až tak idylické, keďže dochádzalo k vzájomným obvineniam napríklad z cudzoložstva alebo pokusom o otrávenie.
